Vážení hostia, sme hrdí na to, že naša vinotéka je umiestnená na jednej z najstarších zachovaných lokalít Košíc, kde sa história stretáva so súčasnosťou. Preto by sme vám chceli aspoň v krátkosti priblížiť históriu – a hlavne dôvod označenia vinotéky ako VILLA CASSA. Dúfame, že sa u nás budete cítiť príjemne a dobrú zvesť o nej rozšírite nielen po Slovensku, ale všade tam, odkiaľ prichádzate.

1230

V hornádskom údolí existovala čulá významná osada Košice skôr, ako sa nám zachovali prvé písomné pramene. Prvá známa písomná zmienka o Košiciach je podľa ľubinskej listiny Jágerskej kapituly z roku 1230, ktorá informuje o predaji pozemkov Košičanmi. Záznam spomína, „že Šimon, syn kňaza Gregora z osady Košice a Peter, syn Pavla tiež odtiaľ“ predávajú pozemky iným vlastníkom za 9 hrivien.

Listina označuje Košice termínom Villa Cassa, teda trhová osada Košice. V listine sa spomína farár, čo indikuje existenciu kostola v nej.

1290

Košice ako metropola hornouhorského regiónu, susediaceho s Poľskom, a ako sídlo pobočky kráľovskej komory sa stali prirodzeným miestom skladania tovarov kupcov na diaľkových trasách. Z toho plynula trhovosť osady Villa Cassa s usadeným remeselnícko-obchodným obyvateľstvom. Osada dostala v roku 1290 mestské práva.

Z Košíc sa vyvážali predovšetkým poľnohospodárske výrobky a nerastné suroviny. Medzi najvýznamnejšie komodity patrili drevo, smola, med, kože, vzácne kovy a rudy (meď), hovädzí dobytok a kone, mäso, víno, plátno a barchet. Predovšetkým meď, kožušiny a víno boli predávané až do Pomoranska (Stralsund, Štetín), Holandska a Anglicka. Tovar sa transportoval riečnou cestou hore Hornádom plťami. Po súši sa tovar prepravoval veľkými vozmi, zvanými aj maže alebo košické fúry.

V pomere k blízkym hornouhorským mestám Košice platili ako hlavný sklad tovarov (depositio generalis mercium). V praxi to fungovalo tak, že kupci prichádzajúci z Poľska, Pruska a Ruska mohli tovar vyložiť podľa svojho výberu buď tu, alebo v mestách Levoča, Kežmarok, Bardejov. Tieto vyspelé hornouhorské mestá mali na rozdiel od Košíc len čiastkové právo skladu. Na druhú stranu kupci prichádzajúci od juhu spoza Tisy, zo Sedmohradska, Moldavska, Valašska alebo Turecka, už podliehali len generálnemu skladu v Košiciach.

1390

Košickí kupci mohli podľa privilégia z roku 1390 cez Krakov vyvážať tovary až do Pruska a Ruska. Zachádzali aj do Čiech a na Moravu. Opačným smerom sa snažili preniknúť až do Rumunska, ale v Sedmohradsku sa stretli s veľkou konkurenciou miestnych kupcov.

1342

V roku 1342 na uhorský trón nastúpil Ľudovít I. Veľký z rodu Anjou. Košice sa tešili jeho mimoriadnej priazni. Počas jeho vlády im boli priznané mnohé hospodárske a právne privilégiá, ktoré z nich urobili prekvitajúcu stredovekú metropolu.

1342

Už v roku 1342 kráľ Karol Róbert rozšíril právnu pôsobnosť košického sudcu – richtára – na prípady, ktoré dovtedy patrili pod kráľovskú kompetenciu. V roku 1347 jeho syn, kráľ Ľudovít I. Veľký, udelil Košiciam veľké privilégium, na základe ktorého sa mesto zaradilo na druhé miesto v hodnostnom poradí kráľovských miest hneď po hlavnom meste Budín s rovnakými právami. Obsiahla listina vymenúva viacero výhod, medzi ktoré okrem iného patrili:

  • oslobodenie od platenia desiatku od vlastných viníc
  • do Turíc sa smie v meste predávať víno iba z košických viníc

1369

Jedinečným vyjadrením váženosti košického mešťanstva v očiach kráľovského dvora bolo vydanie erbovej listiny v roku 1369. Erb Košíc je tak najstaršie písomne doloženým erbom v Európe.

Historia vinárstva v Košiciach

Víno a vinohradníci tvorili v Košiciach pevnú súčasť hospodárskeho a spoločenského chodu mesta v stredoveku aj novoveku. Išlo o cenný obchodný artikel, ktorý bol určený nielen pre spišské a poľské mestá, ale aj pre vlastnú potrebu. Víno bolo súčasťou života Košičanov. Samotné mesto bolo obklopené vinicami. V okolí, vinice zasahovali do obcí Ťahanovce a Myslava. Väčšinou viníc vlastnili mešťania. Tí bohatší, si vinice kupovali v tokajskej oblasti: v Szántó, Szikszó, Tállya, Garadna a Tolcsva.

Dôležitosť významu vína pre mesto dokazujú kráľovské privilégia, ktoré košickí mešťania dostávali na ochranu svojho obchodu s vínom. Medzi najdôležitejšie patrí tzv. Veľké privilégium kráľa Ľudovíta I. z októbra 1347, ktoré ustanovilo, že až do Turíc smeli v meste predávať víno iba košickí mešťania.

V Archíve mesta Košice sa medzi knihami mestského a nadmestského hospodárstva zachoval súpis vína z r. 1521, ktorý je zároveň najstarším súpisom. Zápis vždy pozostáva z mena, priezviska, označenia typu vína (K-košické, L-tokajské) a počtu súdov vína. Súpis vznikol v košickej mestskej kancelárii pre potreby vedenia mesta, spísal ho úradník, ktorý mal na starosti chod mestskej hospodárskej agendy. Zo súpisov je zrejmé aj to, že prídel vína k zárobku dostávali zamestnanci mesta, personál špitálu, nádenníci pracujúci u mešťanov a pri každej voľbe richtára samotný richtár. Cena vína sa mohla pohybovať 12-15 zlatých za sud, to evokuje, že víno vlastnila elita mesta ku ktorej patrili obchodníci, remesel níci, lekári, lekárnici, notári a duchovní.

Samostatná správa košických viníc vzniká v r. 1700 spolu so správou tokajských viníc. Pod košickú správu patrili vinice s chotárnymi názvami : Varanajka, Bornemisza, Červený breh, Chotár, Dluhá a Krivá. Občania mali vinice na Hradovej, Rovnej, Chrasti, Medzvedzej, Chotári, Vyšnom Heringeši a na Úzkej, z ktorých mestu odvádzali vínny desiatok.

Ústredná správa tokajských viníc mesta Košice sídlila v Szántó. Pod jej správu patrili vinice: Szántó, Tokaj, Forró, Garadna s vinicami Sator, Suranka, Fekete, Gelentsér, Patots, Gorbe, Hasznos, Nagy Haszno, Bohomály a Nyirjes.

Verejný výčap vína bol významnou obchodnou aktivitou, znamenal dôležitý príjem pre mesto. V Košiciach bol realizovaný v Levočskom dome.

"Neobľubovať víno, to je smola, ale nepiť ho, to je nešťastie."

− Canus

"Keď vchádza víno, odchádza tajomstvo"

− Arménske príslovie

"Optimista si svoje najlepšie víno necháva pre lepšiu príležitosť, pesimista ho vypije radšej hneď.
Realista svoje najlepšie víno necháva ako darček pre svojho nadriadeného."

− Gabriel Laub